Choď na obsah Choď na menu
 


Dve náhody

Jozef Bezák

Chcel by som sa s Vami podeliť o dve príhody, ktoré zasiahli do mojej zberateľskej činnosti a vďaka ktorým som úplne náhodou obohatil svoju zbierku o nálezy, ktoré si vysoko cením.
V oboch zohrala hlavnú úlohu moja dcéra Mirka, lepšie povedané jej trvrdohlavosť.

Jedného krásneho jarného popoludnia sme sa na bicykloch vybrali do lomu v Bzinciach pod Javorinou. Len tak naľahko, bez náradia, na výlet. Motali sme sa po lome, obdivovali rastlinky, živočíchy i kamienky. Slnko sa pomaly skláňalo k západu, a pod vysokými stenami lomu začínalo šero. „Ide sa domov!“, zavelil som s patričnou razanciou, ale moja rodičovská autorita je asi tatam, pretože Mirka ma uhovorila ešte na päť, potom na desať minút, čiže na pol hodinu. Ona si naháňala motýle a ja, aby som zabil čas, prehrabával som sa v suti pod západnou stenou. Už pri odchode som zdvihol posledný asi 5-kilogramový kameň a úplne neprofesionálne som ho hodil o zem. Kameň sa rozletel na niekoľko väčších kúskov a z úlomkov sa na mňa „usmieval“ môj prvý amonit.

Tá druhá príhoda je z Paprade. Tam sme spolu išli úplne cielene na lokalitu s druhohornou faunou. Aptychy, amonity, belemnity v červenom vápenci. Veľmi tvrdom, krásne štiepateľnom, v minulosti používanom  na obklady. Tu sme tiež pozbierali niekoľko veľmi pekných vzoriek do zbierky. Bolo ich toľko, že som odmietol všetko ťahať domov. Na jednej vzorke aptychov – vôbec nie peknej – však  Mirka trvala. „Všetky tu nechaj, ale túto mi zober domov. Tú som našla ja a mne sa páči.“ Čo som mal robiť ? Zabalil do papiera, dal do batoha s tým, že asi aj tak skončí v skalke. Vzorky som doma vybalil a umýval. Práve pri umývaní tej Mirkinej, sa mi z nej odtrhol kúsok. Len tak medzi prsty. Už-už som chcel úlomok spláchnuť prúdom vody do umývadla, keď som úplne stuhol. Na úlomku bol „prilepený“ asi dvojcentimetrový žraločí zub.